04.22.

Aha ich. Ľudí stojacích na zastávke, vyčkávajúcich svoj trolej. Niekoľkí utekajú, naskakujú, stíhajú. Tí nešťastní (z)meškajú, krútia hlavou, nadávajú. Hovoria si do piče! tak potichu, pre seba, niektorí nahlas a mamičky s deťmi sa pohoršene dívajú. Ja sa len pousmejem, alebo nepohnem ani brvou. Záleží od nálady. Veď mne to nevadí, pokojne nadávajte. Veď to patrí k životu. Zopár hnusných slov. V nedeľu sa z toho väčšina vyspovedá. Ten zvyšok zhorí v pekle.
Vystupujem na konečnej, deriem sa davom a občas by som chcela vidieť ľuďom do hláv. Nie všetkým, len tým vyvoleným, spočítam ich na jednej ruke. Chcela by som vedieť, čo sa im premieľa mysľou. Lebo čo mi nepovieš, to neviem. A ja si nechcem domýšľať, tie závery sú potom desivé.
Na obed si zalievam Maggi Pasta Orientai Express Curry, čo chutí ako obyčajná vifonka za pár centov. A na otázku, čo mám rada, odpovedám, že jednoduché vecí. Svetlo o pol 8 večer. Nové šaty. Prečítanú knihu. Čerstvo umyté vlasy. Domáce špagety. Keď nemusím ráno skoro vstávať…
Intenzívne sa zaoberám otázkou, ktorou nohou sa začína pri valčíku? Pravou, ľavou? Dopredu, dozadu? Kto vlastne začína? Muž, žena? Už je to dlho, čo ma nikto neviedol. Potrebujem chytiť za ruku, nechať sa viesť. Som ako decko, neschopné prejsť na druhú stranu. Nemám nato, len tak bezmyšlienkovite sa rozbehnúť.
Celý deň sa opäť nič nedeje. Len slnko strašne praží, bazalka vedne a neumytý riad čaká.
Aha ho. Pri zaspavaní cítim dotyk. Na krížoch. Na stehne. Na zátylku. Na kľúčnej kosti. A aj vôňu. Na zápästí. Prichádza odni(e)kaľ. Zmysly sa zbláznili.
V rannej kolóne mám čas o tom všetkom premýšľať.
Ale ja sa radšej dívam do blba, v duchu si spievam s Flo a pri vystupovaní si hovorím do piče!, keď ma takmer privrú dvere autobusu. 

tumblr_m73nd92gfx1ron07wo1_500

pic

mini trip

2 dni/niekoľko peších kilometrov/povinné pamiatky/prvá cesta metrom/koruny/nekonečné čakanie na raňajky/chladné rána/poobedňajšie slnko pražiace na chrbát/vyvaľovanie sa na deke/davy ľudí/turisti/ty vole/cider/roztopené čokolády/trochu vína/veľa smiechu/bacily/domáca pohoda/babské kecy/dokonalé výhľady/tolstoj z parku/gýčové magnetky na chladničku.

#praha

2016-04-03 10.55.17 12016-04-03 11.04.10 12016-04-03 05.47.53 1

2016-04-04 10.10.14 12016-04-04 10.20.40 12016-04-04 10.15.00 1

Listy

Čítam Kafkove listy Milene Jesenskej. Som na 59.strane.

(ešte prídem i o meno, stále sa skracovalo a teraz je z neho už len: Tvoj)

A odrazu mám chuť dostať list. Plný banalít. Alebo nejaký napísať a odoslať. Ale môj rukopis je desný a pošta je v týchto dňoch zatvorená. A komu vlastne napísať? Nepoznám veľa adries. Takto z hlavy nepoznám žiadnu. Ale kedysi som jednu vedela, vryla sa do pamäti, pretože som na ňu posielala a prijímala dopisy v pravidelných intervaloch. Bolo to také detské dopisovanie trvajúce približne 2 roky. Keď človek píše o svojich láskach zo základnej školy, sťažuje sa na hory učenia, vymieňa si výstrižky obľúbených celebrít z časopisov a dostáva mušle z Grécka. Všetkých 33 listov mám odložených.

napíš mi list
dobre

Je iné sformulovať slová do viet ako 12-ročné decko a ako pseudodospelák.  Hlavne sa vyhnúť otázke, ako sa máš? Radšej si poprosím nekonečné množstvo konkrétnych otázok.

Ako si strávil sobotu? Bol si na tých rybách? Chytil si niečo? Tú šťuku, čo stále uniká? Pozveš ma potom na večeru? Ja sa pokúsim neopiť. Až tak. Koľko pohárov vína, podľa teba, potrebujem nato, aby som uverila tomu, čo mi šepkáš do pravého ucha každý piatok večer?

Asi sa nad tým netreba zamýšľať. Jednoducho zobrať do rúk pero a papier. Stará škola, proste. Nevyhnúť sa niekoľkým škrtancom, odpustiť pravopisnú chybu…Maximálne dve. Ísť na to spontánne. Aspoň v tomto. Napísať o čudnom sne zo včerajška. A o tom skvelom cheescaku od mamy. A stáde jeleňov, prechádzajúcich cez cestu. O všetkom a o ničom. Veď ľudia radi čítajú (aj) o hlúpostiach. Viď predajnosť nového času.

Stehlík bol veľkolepý. Potrebujem viac takých kníh do života. So stovkami tenkých strán. Drobným písmom. S Príbehom. Posledné strany boli ako esej.  O živote, o smrti, radosti a smútku. Všetko podstatné zhrnuté v tej jednej kapitole. Ale bez tých predchádzajúcich by to nebolo ono. Všetko viedlo k tomu záveru zanechávajúcemu dojem. Je to vôbec možné? Napísať 724 bezchybných strán? Ako to tí spisovatelia robia, že dokážu vytvoriť iný svet? Vytvoriť  život v hmatateľnej podobe? Prepáč…mám pocit, že jediné o čom viem rozprávať/písať sú knihy.

A možno by listy mali písať len umelci, ako bol Kafka. Niekto, kto aj o slnečnom počasí bude referovať ako o najväčšej udalosti dňa.

List treba nejako ukončiť, ale ja odmietam písať “s láskou” alebo “tvoja”, alebo “navždy”. Radšej tam nechám len iniciály.

ro.

©Juana Gómez 2015
by Juana Gómez